Pri neexistencii rozvinutých foriem finančných a hospodárskych inštitútov trhového hospodárstva sa ukázala neschopnosť polovičatého prístupu načrtnúť jasne cestu k zameniteľnosti tuzemskej meny.
Devízový zákon z roku 1989 rozšíril okruh devízových orgánov – boli nimi Štátna banka československá, Federálne ministerstvo financií, ministerstvá financií, cien a miezd republík a Federálne ministerstvo zahraničného obchodu. Predĺžila sa lehota na splnenie niektorých povinností devízových tuzemcov a zúžil sa okruh úkonov, na ktoré sa vyžadovalo devízové povolenie.
Situácia v devízovom hospodárstve nášho štátu v roku 1990 bolo možné charakterizovať ako hraničnú. Po približne 40-tich rokoch uplatňovania princípu štátneho devízového monopolu sme sa nachádzali v štádiu prechodu od reštrikcie k stimulácii, od systému devízových obmedzení k motivačne pôsobiacej právnej úprave, a to najmú vo vzťahu k novému adresátovi – podnikateľskej sfére.
Základnou právnou úpravou na úseku devízového hospodárstva sa s účinnosťou od 1.1.1991 stal zákon č. 528/1990 Zb. devízový zákon. K nemu v roku 1992 pribudla vykonávacie vyhláška č. 303/1992 Zb. Nový devízový zákon a najmú jeho novela č. 228/1992 znamenali výraznejší posun na ceste k efektívnejšiemu zapojeniu devízového práva do procesu aktivizácie finančných a hospodárskych vzťahov pri ich súčasnom prebudúvávaní na báze uplatnenia trhovýc princípov.
Žádné komentáře:
Okomentovat