Záver

Záver

Použitá literatúra


Cabada, L.

Do tejto kategórie patrili Japonsko od roku 1994 alebo Rusko

Do tejto kategórie patrili Japonsko od roku 1994 alebo Rusko. Tieto systémy stoja niekde medzi väčšinovými a proporčnými, zatiaľ čo zmiešaný volebný systém sa snaží iba kombinovať to najlepšie z oboch systémov. Zmiešaný volebný systém taká volebná sústava, ktorá je založená na systéme prostej väčšiny s akousi špeciálnou províziou pre menšiny. Táto kombinácia väčšinového princípu spolu s pomerovým zastúpením menšín môže byť zaistená pomocou vytvorenia volebného obvodu, rezervovaného pre menšiny, po prípade inou metódou, pri ktorej voliči odovzdajú svoje hlasy etnicky vyrovnaným kandidátkam.
V súčasnej dobe sa tento špecifický model používa na voľby do francúzskeho Senátu. Členovia francúzskej hornej komory sú týmto spôsobom volení nepriamo zborom voliteľov..
Ak bol do začiatku 90. rokov určitý volebný systém niekým označovaný za zmiešaný (Nový Zéland do 1993, Zimbabwe 1980 - 1985, Cyprus alebo Libanon), potom sa vo väčšine prípadov líšil od dnešného poňatia tohto typu volebného systému. A rovnako i naopak; pokiaľ by niektorý v minulosti používaný systém dnes zodpovedal definícii zmiešaného volebného systému, potom väčšinou nebol ako zmiešaný . Ukážka vývoja termínu zmiešaný volebný systém je dôkazom toho, ako je typológia volebných systémov pre vedu o voľbách veľmi dôležitá. Jednotné utriedenie a stanovenie všeobecného typu uľahčuje a zrýchľuje komunikáciu o konkrétnych príkladoch volebných systémov v jednotlivých krajinách).

Zmiešaný volebný systém - subkategória ostatných volebných typov

Najvýraznejším postojom, s ktorým je možné sa stretnúť ešte aj dnes, je zaradenie zmiešaného volebného systému medzi proporčné volebné techniky. Definovanie nemeckého volebného systému ako jednej zo subkategórií proporčného volebného typu bolo jedným z príkladov tohto vnímania. .Nemecký volebný systém sa stal symbolom pre jednu z kategórií súčasnej typológie zmiešaných volebných systémov, ktorou je proporčný zmiešaný volebný systém (MMP). Volebný systém do Bundestagu jedným z najviac prebádaných a poskytuje rozsiahlu zásobu prameňov, ktoré je možné použiť nielen pri analýze tohto príkladu, ale všeobecnejšie pri analýze zmiešaných volebných systémov.
Zmiešaný volebný systém sa chápe ako volebná sústava, kde väčšinový systém First Past the Post je vyrovnávaný proporčnými kreslami a tým sa vo svojom konečnom dôsledku stáva volebným systémom s pomerovými výsledkami. Príkladom je Nemecko od roku 1949. Dnešnou druhou hlavnou kategóriou zmiešaných systémov, väčšinový zmiešaný systém (MMM), pod označením paralelného hlasovania spoločne so systémom jedného neprenosného hlasu (SNTV) patrí medzi semiproporčné volebné.

Vymedzenie zmiešaného volebného systému

Termín zmiešaný volebný systém má za sebou zaujímavú evolúciu, pričom nie vždy označoval to, čo dnes väčšina odborníkov pod týmto označením chápe. Počas 20. storočia bolo vypracovaných veľmi mnoho teórií o volebných systémoch. Vo väčšine z nich však pojem zmiešaný volebný systém vôbec nefiguruje a väčšina expertov tento fenomén jednoducho ignorovala. Ak sa už objavil, potom väčšinou neodpovedal dnešnej koncepcii zmiešaných volebných systémov. Z väčšej časti nešlo o všeobecne prijatej koncepcii, preto sa v priebehu času objavilo hneď niekoľko paralelných definícií zmiešaného volebného systému, ktoré prakticky znemožňovali rozvoj odbornej diskusie. Dá sa povedať, že pre toto obdobie skôr charakteristické hľadanie akejsi všeobecnej definície, než odborná analýza dopadu a fungovania tohto systému.

Jednomenné prenosné hlasovanie (STV)

Typické pre pomerové systém - STV, ktorý je pre voľby do dolnej komory parlamentu používaný už len na Malte, stojí tak trochu v tieni neporovnateľne početnejšej skupiny listinných pomerových systémov. Voliči nevolia strany , ale jednotlivých kandidátov. Môžu ich zoradiť pomocou číselného radu podľa svojej osobnej preferencie. Jediným, avšak podstatným rozdielom je, že je tento mechanizmus aplikovaný vo viacmandátových volebných obvodoch. Vďaka tomu jeho mechanizmus nie je väčšinový, ale pomerový. Pochopiteľne, že pre zvolenie kandidátov nie je vyžadovaný zisk nadpolovičnej väčšiny hlasov.
Polopomerové volebné systémy

Zahŕňajú v sebe techniky, ktoré z hľadiska mechanizmu volebnej formuly nemožno zaradiť ani medzi systémy väčšinové, ani medzi pomerové. Patrí sem zriedkavo sa vyskytujúce limitované hlasovanie a jednomenné neprenosné hlasovanie. Vedľa nich sa však medzi polopomerové systémy radí stále početnejšia skupina systémov zmiešaných.

Kompenzačné mandáty

Kompenzačné mandáty sú rozdeľované na základe všetkých hlasov, nielen iba pomocou zvyšných hlasov. Počet kompenzačných mandátov, ktoré sa na tejto úrovni majú rozdeliť, je stanovený dopredu zákonom. Strany najprv získajú „klasické“ mandáty na úrovni základných volebných obvodov. Na alokáciu sa väčšinou používa niektorý z deliteľov, takže sú rozdelené úplne všetky mandáty, ktoré sa obyčajne rozdeľujú na celoštátnej úrovni. Na základe všetkých hlasov je vypočítané ideálne rozdelenie všetkých mandátov v rámci celej zeme. Jednotlivým stranám sa od ich celkového výsledku odčítajú tie mandáty, ktoré získali už v základných volebných obvodoch. Výsledok odpočtu dáva počet kompenzačných mandátov, ktorý strana získa.

Tieto volebné systémy môžu mať dve

Tieto volebné systémy môžu mať dve, tri aj štyri úrovne volebných obvodov. V jednoúrovňových obvodoch sa tieto dva požiadavky do istej miery vylučujú, vo viacúrovňových obvodoch sa môžu vhodne dopĺňať a kombinovať. Druhé (vyššie) skrutínium môže priniesť celkovo veľmi proporčný výsledok, napriek tomu, že volebné obvody na primárnej úrovni sú veľmi malé, dokonca i jednomandátové.

Zvyškové mandáty zo zvyškových hlasov

Takéto systémy prevádzajú nerozdelené mandáty a zvyškové hlasy zo základnej úrovne volebných obvodov na vyššiu úroveň. Najbežnejším prípadom sú dvojúrovňové volebné obvody. Na úrovni základných volebných obvodov je spravidla použitá niektorá z kvót. Zvyšné mandáty a nevyužité hlasy sa prevádzajú a sčítajú na vyššej úrovni. Ak ide o konečnú (najvyššiu) úroveň, môže byť použitá ktorákoľvek volebná formula, bez ohľadu na to, či ide o kvótu alebo deliteľ.Kľúčovým znakom je, že na vyššej úrovni sú rozdeľované zvyškové mandáty, ktoré neboli rozdelené na úrovni nižších obvodov na základe zvyškových hlasov, ktoré taktiež neboli využité na úrovni nižších obvodov.

Vďaka tomu sa môže stať

Vďaka tomu sa môže stať, že sa malá strana zúčastní na rozdeľovaní mandátov len v časti obvodov, kde sa jej podarí prekonať klauzulu. Klauzula je vždy vyjadrená percentami hlasov. Naproti tomu volebné kvórum predstavuje jasne definovaný minimálny počet hlasov, ktorý strana musí získať, aby sa mohla zúčastniť na skrutínium. Istou nevýhodou kvóra je, že premenlivá volebná účasť mení percento hlasov, ktoré strana musí získať pre naplnenie kvóra. Čím je účasť vyššia, tým sa percento znižuje a naopak. Inými slovami, pri vyššej volebnej účasti je pre malú stranu relatívne jednoduchšie prekonať volebné kvórum, než pri účasti nižšej. V súčasnosti je táto metóda prekonaná.

Počet úrovní volebných obvodov, počet skrutínií a ich charakter

Štvrtá a posledná z najdôležitejších premenných je spojená ako s veľkosťou volebných obvodov, tak s volebnými formulami. Volebné systémy, ktoré využívajú viac úrovní volebných obvodov, väčšinou sledujú dva ciele. Chcú ponechať nie príliš veľké volebné obvody pre tesnejší kontakt voliča s poslancom.

Uzatváracia klauzula, kvórum

Snáď vôbec najznámejším technickým prostriedkom, ktorý je možné v rámci pomerových systémov využiť proti nadmernému triešteniu parlamentných síl, je uzatváracia klauzula - legal threshold. Strany, ktoré neprekročia zákonom stanovené percento hlasov - uzatváraciu klauzulu, nie sú vpustené do skrutínia na rozdeľovanie mandátov. Uzatváracia klauzula má za úlohu zabrániť vstupu drobných strán do parlamentu a zároveň, aspoň čiastočne, tlmiť separačné snahy existujúcich parlamentných strán.
Veľmi podstatné je, na akej úrovni je klauzula ustanovená. Najčastejšie býva vyžadovaný zisk predpísaného percenta platných hlasov v rámci celého štátu. Ak celoštátny výsledok strany prekročí predpísanú uzatváraciu klauzulu, strana sa môže zúčastniť na rozdeľovaní mandátov vo všetkých volebných obvodoch. Samozrejme aj v tých, kde má strana slabšiu volebnú podporu a nedosiahla celoštátne predpísané percento hlasov. Niekedy býva celoštátna klauzula doplnená výnimkou viazanou na zisk určitého počtu mandátov v niektorom zo základných obvodov .Druhou možnosťou je aplikovanie uzatváracej klauzuly na úrovni každého obvodu. Pri takomto systéme sa musí strana „kvalifikovať“ do skrutínia v každom obvode zvlášť.

Volební delitelia

Tieto formuly odstraňujú problémy s nepridelenými mandátmi. Mandáty sú vždy rozdelené všetky v jedinom skrutíniu na úrovni príslušného volebného obvodu. Odpadávajú problémy s nerozdelenými mandátmi, zvyšnými hlasmi a spôsobmi, ako mandáty dodatočne rozdeliť. Tieto metódy pracujú na princípe radu deliteľov. Podľa podoby tohto radu rozlišujeme jednotlivé formuly.
D´Hondtov deliteľ je pôvodnou metódou volebného deliteľa, ktorý ako jediný môžeme označiť za „metódu najväčšieho priemeru“. Vychádza zo zásady, že nie je spravodlivé, aby akákoľvek strana získala mandát skôr, dokiaľ má nižší priemerný počet hlasov na jeden mandát, než ktorákoľvek iná strana. Alokačná procedúra prebieha nasledovne: Počet platných hlasov každej strany je vydelený radom celých čísel (deliteľov) počínajúc jednotkou: 1; 2; 3; 4;... Zo všetkých vypočítaných podielov je vybraný taký počet najvyšších, koľko má byť rozdelených mandátov. Každá strana získa taký počet najvyšších, koľko má byť rozdelených mandátov. Každá strana získa presne taký počet mandátov, koľko ich podielov bolo vy braných.

Metódy pre prideľovanie zvyšných mandátov

Volebné kvóty väčšinou nie sú schopné prideliť všetky mandáty a naviac vyvstáva problém, čo s veľkým množstvom zvyšných, teda nevyužitých hlasov. Preto obyčajne nasleduje procedúra, pri ktorej je potrebné neobsadené mandáty prideliť, väčšinou na základe zvyšných hlasov. Tieto procesy by sme mohli rozdeliť do dvoch skupín podľa toho, či prebiehajú na úrovni rovnakého obvodu, alebo v druhom (všeobecnejšie v ďalšom) skrutíniu na vyššej úrovni volebných obvodov.

Metódy používané v rámci toho istého obvodu sú používané tam, kde existuje iba jedna úroveň volebných obvodov. Mandáty sa teda majú rozdeliť všetky priamo v základných volebných obvodoch.
Metóda najväčších zvyškov je tradičný a prevažujúci postup. Zvyšné mandáty pripadnú tým stranám, ktoré majú najväčší absolútny počet nevyužitých hlasov. Jednoducho sú porovnané zvyšné hlasy, ktoré neprekročili hodnotu pôvodnej kvóty. Pokiaľ ostáva rozdeliť napr. dva mandáty, potom ich získa strana s najväčším zvyškom a strana s druhým najväčším zvyškom. Tento systém mierne napomáha malým stranám pred veľkými, hlavne v menších obvodoch.
Metóda najväčších priemerov predstavuje taký postup, podľa ktorého zvyšné mandáty postupne získajú strany, ktoré vykazujú najväčší priemer hlasov pripadajúcich na nasledujúci mandát, o ktorého pridelenie práve ide.

Volebné formuly

Volebné formuly sú metódy, s ktorých pomocou pomerové systémy prepočítavajú počty hlasov na počty mandátov. Sú to pravidlá pre prideľovanie mandátov, ktoré majú najčastejšie podobu vzorcov. Volebné formuly môžeme rozdeliť do dvoch hlavných skupín. Sú nimi volebné kvóty a volebné delitelia.


Volebné kvóty

Tieto formuly pracujú s celkovým počtom odovzdaných hlasov (votes) V a celkovým počtom mandátov (seats) S. Výsledkom je kvóta (quota) Q. Pomocou kvóty sú potom politickým stranám prisudzované mandáty. Kvóty samotné nedokážu vo väčšine prípadov rozdeliť všetky mandáty, preto sú spájané s ďalšími metódami, alebo bývajú aplikované v systémoch viac skrutínií, kde takáto vlastnosť nie je na závadu.
Haerova kvóta (jednoduchá kvóta) je pôvodnou a najjednoduchšou formulou. Delí počet všetkých platných hlasov počtom všetkých mandátov, ktoré majú byť rozdelené, aby z nich zistila, koľko hlasov pripadá na jeden mandát. Inými slovami, aby zistila výšku kvóty.

Hare-Niemeyerova formula

Hare-Niemeyerova formula je jednoduchou úpravou Hareovej formuly. Nevypočítava kvótu, ale priamo mandáty jednotlivým stranám. Výpočet sa robí pre každú stranu zvlášť. Hagenbach-Bischoffova kvóta je modifikáciou a vylepšením Hareovej kvóty. Vychádza z teoretického predpokladu, ako by rozdeľovala o jeden mandát viac. Tým sa zníži veľkosť kvóty, ktorá umožní rozdeliť viac mandátov, než v prípade Hareovej formuly.
Droopova kvóta patrí neodmysliteľne k írskemu STV (single transferable vote). Použiteľná je pochopiteľne i pre listinné systémy pomerového zastúpenia.
Kvóta Imperiali a jej posilnená verzia pričítavajú v menovateli k množstvu mandátov dvojku, resp. trojku. Tieto formuly nemožno bez problémov využiť v podmienkach každého straníckeho systému. Hrozí tu vážne nebezpečenstvo rozdelenia viac mandátov, než je obvodu prikázané.

Hlavné premenné, ktoré najvýznamnejšie ovplyvňujú podobu

Hlavné premenné, ktoré najvýznamnejšie ovplyvňujú podobu pomerových volebných systémov, sú: 1) veľkosť volebného obvodu 2) matematická formula 3) uzatváracia klauzula (kvórum) 4) počet a charakter úrovní volebných obvodov (skrutínií). Nie sú to faktory jediné, ale najzávažnejšie. Ich účinky sa môžu navzájom prekrývať, tlmiť, umocňovať, alebo na sebe môžu byť nezávislé.

Veľkosť obvodov

Veľkosť volebných obvodov je kľúčovým faktorom. Najvýznamnejšie ju ovplyvňuje celkový charakter a vlastnosti volebného sýtemu.“ Veľkosť volebných obvodov je označovaná ako M (magnitude). Jednoducho vyjadruje, koľko mandátov sa rozdeľuje v danom obvode. Všeobecne je známe, že so zvyšujúcou sa veľkosťou obvodov vzrastá aj miera proporcionality a naopak, znižovaním veľkosti sa zvyšuje disproporcionalita výsledkov. Vo veľkých volebných obvodoch podiely mandátov všetkých strán relatívne presne odrážajú podiel voličov, ktorí im odovzdali svoje hlasy. Čím sú volebné obvody väčšie, tým sa podiely získaných hlasov a pridelených mandátov každej strany líšia. Zjednodušene možno povedať, že zastúpenie strany v parlamente je v tomto prípade prakticky zrkadlovým odrazom podielu ich voličov medzi účastníkmi volieb. Čím sú obvody menšie, tým viac sa zväčšuje rozdiel medzi podielom hlasov a podielom mandátov každej strany.

Systémy pomerového zastúpenia

Pomerové systémy môžeme v zásade rozdeliť do dvoch, z hľadiska frekvencie ich výskytu veľmi nevyrovnaných kategórií. Jednoducho sa stačí orientovať podľa podoby hlasovacieho lístka. Pokiaľ si volič vyberá medzi kandidátkami strán, prípadne si môže zostavovať kandidátku vlastnú, ide o listinné systémy. Pokiaľ má volič možnosť vyberať jediného kandidáta pomocou preferencie (podobne ako pri alternatívnom hlasovaní), ide o jednomenné prenosné hlasovanie.




Listinné pomerové systémy (List PR)

Napriek tomu, že sa jedná o jednu kategóriu, môžu tieto volebné systémy nadobúdať množstvo najrôznejších podôb. Nemáme možnosť diferencovať konkrétne prípady listinných systémov do nejakých subkategórií. Alternatív je toľko, že prakticky môžeme povedať: čo listinný systém, to originál. A tak než sa pokúšať o ďalšie nekonečné a nezmyselné delenie, je užitočnejšie popísať niekoľko základných premenných, ktoré majú túto pestrosť na svedomí.

V oboch prípadoch musí ísť volič na voľby dvakrát

V oboch prípadoch musí ísť volič na voľby dvakrát, obyčajne v rozmedzí jedného až dvoch týždňov. Interval medzi oboma kolami slúži nielen voličom pre nové rozhodovanie, ale i politickým stranám na vyjednávanie o vzájomnej podpore, či recipročnom odstupovaní kandidátov. Oba dvojkolové systémy - parlamentný a prezidentský - vďaka odlišnému charakteru druhého kola, pôsobia dosť odlišným spôsobom na stranícky systém i na koaličné väzby medzi stranami.



Alternatívne hlasovanie (AV)

Jednokolovou alternatívou princípu absolútnej väčšiny je alternatívne hlasovanie. Volič nemusí ísť na voľby dvakrát, ale svoje ďalšie preferencie vyjadrí v jedinom prvom kole. Kandidátov na hlasovacom lístku môže označiť číslicami podľa toho, v akom poradí by ich volil. Neznamená to, že by volič mal viac hlasov. Hlas má iba jediný. Číslicou „1“ označuje kandidáta, ktorého chce voliť. Pre prípad, že by však tento kandidát nemal absolútne žiadnu šancu na zvolenie, môže číslicou „2“ označiť kandidáta, na ktorého by mal byť hlas prenesený.

Je teda alternatívou pre prípad neúspechu prvého

Je teda alternatívou pre prípad neúspechu prvého. Obdobná logika potom nasleduje u kandidátov označených trojkou, štvorkou... Hlas je teda jediný a prenáša sa v prípade, že jeho pôvodný držiteľ stráca šancu na úspech. Obmedzuje sa tak prepadnutie hlasov.
V praxi vyzerá rozdeľovanie mandátov tak, že sú najprv spočítané „prvé“ hlasy pre kandidátov. Pokiaľ nikto nezískal nadpolovičnú väčšinu, je treba začať s prerozdeľovaním. Najslabší kandidát je vyradený zo súboja. Všetky jeho hlasy sú rozdelené ostatným kandidátom na základe druhých preferencií. Postupné vyškrtávanie najslabších kandidátov a prerozdeľovanie ich hlasov pokračuje tak dlho, pokým niekto nezíska nadpolovičnú väčšinu hlasov. Pochopiteľne, že dôjde rad aj na tretie, prípadne štvrté a ďalšie preferencie. Vďaka tomu je možné, že konečným víťazom s absolútnou väčšinou hlasov nie je kandidát, ktorý bol po sčítaní prvých preferencií na prvom mieste. Samotná procedúra obsadzovania mandátov je dosť zložitá a pre radu voličov len veľmi ťažko pochopiteľná.

Na účely volieb je zem rozdelená do jednomandátových obvodov

Na účely volieb je zem rozdelená do jednomandátových obvodov, ich počet je pochopiteľne zhodný s počtom poslancov, ktorí majú zasadnúť vo volenom zhromaždení. V každom volebnom obvode zvíťazí kandidát s najvyšším počtom hlasov. Ide o veľmi jednoduchý volebný systém. V úplnej väčšine prípadov prináša značné disproporčné volebné výsledky, keď silné strany bývajú nadreprezentované a slabé naopak. Za priaznivých podmienok vedie k etablovaniu systému dvoch strán, ktoré sa striedajú pri moci.
Obdobou First past the post system aplikovanou do viacmandátových volebných obvodov je tzv. Block vote (BV) - blokové hlasovanie. Skutočne jediným rozdielom oproti predchádzajúcemu je skutočnosť, že namiesto jedného poslanca je ich v obvode volených viacero. Počet v obvode volených poslancov spravidla nebýva príliš vysoký. Každý volič disponuje toľkými hlasmi, koľko poslancov má byť zvolených, pričom všetky majú rovnakú váhu. Na rozdiel od FPTP teda nevíťazí iba jeden prvý, ale prvých „x“ kandidátov, v závislosti od veľkosti obvodu. Blokové hlasovanie nie je zďaleka tak často využívané ako FPTP.

Absolútne väčšinové systémy

Rovnako ako u relatívne väčšinových systémov, aj pravidlo absolútnej väčšiny vychádza zo zhodného majoritného princípu - „víťaz berie všetko.“ Je tu však jeden podstatný rozdiel, a to kto je považovaný za víťaza. Oproti predchádzajúcim prípadom, keď na víťazstvo nepostačuje byť prvým, získať viac než ktokoľvek iný, teda väčšinou hlasov. Absolútne väčšinové systémy vyžadujú väčšinu nadpolovičnú, teda zisk viac hlasov, než majú všetci ostatní kandidáti dohromady. To je pochopiteľne omnoho tvrdšia požiadavka, ktorej dosiahnutie je potrebné volebným systémom uľahčiť, alebo presnejšie vôbec umožniť. V zásade existujú dva prístupy, ako možno pomocou volebného systému urobiť zisk väčšiny pre víťazného kandidáta reálnym. Prvou možnosťou je dvojkolová voľba, druhou je alternatívne hlasovanie.

Dvojkolové väčšinové systémy (TRS)

Dvojkolové systémy umožňujú zvolenie kandidáta už v prvom kole iba za predpokladu, že sa mu podarí získať nadpolovičnú väčšinu hlasov. Pokiaľ sa tak nestane, nasleduje kolo druhé, do ktorého postupuje len užší výber kandidátov z prvého kola. Tu sa však dvojkolové systémy rozchádzajú do dvoch dosť odlišných variantov. Tzv. prezidentský dvojkolový systém púšťa do druhého kola iba dvoch najúspešnejších kandidátov z prvého kola. Vďaka tomu existuje úplná istota, že jeden z nich získa nadpolovičnú väčšinu hlasov. Tzv. parlamentný, alebo otvorený dvojkolový systém nemá dopredu stanovený počet kandidátov postupujúcich do druhého kola, ale o postupe rozhoduje podiel hlasov z prvého kola. Volebný zákon dopredu určuje minimálnu hranicu pre postup do druhého kola. Je to podobne ako v prípade uzavieracej klauzuly pri systéme pomerového zastúpenia. Táto percentuálne stanovená hranica môže byť veľmi rôzna. Najznámejším príkladom je 12,5% z volieb do francúzskeho Národného zhromaždenia. Pochopiteľne, že za týchto okolností môžu do druhého kola postúpiť viac než dvaja kandidáti. Preto systémy s otvoreným druhým kolom nevyžadujú po druhýkrát nadpolovičnú väčšinu hlasov. Na získanie mandátu v druhom kole postačuje väčšina.

Väčšinové systémy

Ako už bolo povedané, väčšinové volebné systémy prideľujú mandát víťazovi. V prípade, že sa vo volebnom obvode rozdeľuje viac mandátov, nie je ich snahou rozdeliť ich v pomere podľa počtu hlasu. Väčšina však môže byť dvojaká - relatívna a absolútna. Podľa tohto kritéria môžeme väčšinové systémy ďalej rozdeliť.

Relatívne väčšinové systémy

Jednoduchá alebo relatívna väčšina je najľahšie dosiahnuteľnou väčšinou. Získa ju ten kandidát, ktorý bol v danom obvode najúspešnejší. Kandidát musí získať viac hlasov, než ktorýkoľvek iný zo zvyšných kandidátov. To v praxi býva často menej než nadpolovičná väčšina, postačujúcich je napr. 35% hlasov.
Pravidlo relatívnej väčšiny aplikované v jednomandátových volebných obvodoch predstavuje tradičný systém, ktorým sa volia napr. poslanci Dolnej komory britského parlamentu. Býva nazývaný First past the post system (FPTP). Tento volebný systém je vôbec najčastejšie používaným na celom svete. Pre parlamentné voľby (do dolnej komory, ak je bikameralizmus) ich aplikuje cca 68 krajín, prevažne bývalých britských kolónií, prípadne krajín, na ktoré mala Británia dlhodobý intenzívny kultúrny a politický vplyv. Z tých najvýznamnejších menujeme USA, Kanadu, Indiu a Nový Zéland do počiatku 90. rokov.

Takýto postup sa však všeobecne pokladá za málo účinný.

Takýto postup sa však všeobecne pokladá za málo účinný. Volebná kampaň by sa mala zo strany politických subjektov orientovať skôr na budúcnosť, na načrtnutie vízie príťažlivej pre voliča.Z hľadiska voličov je volebná kampaň ponukou informácií o navrhovaných cestách rozvoja krajiny, regiónu alebo sídla v najbližšom volebnom období. Na základe informácií, ktoré im vo volebnej kampani poskytujú politické subjekty, sa voliči rozhodujú, ktorú alternatívu rozvoja podporia tým, že určitému politickému subjektu dajú vo voľbách svoj hlas.

Stručný prehľad volebných systémov

Volebnými systémami najčastejšie rozumieme pravidlá, pomocou ktorých sa na základe počtu hlasov rozdeľujú vo voľbách mandáty medzi strany, či jednotlivých kandidátov. Už samotný fakt, či proti sebe kandidujú politické strany, či jednotliví, je determinovaný rozdielnym charakterom a povahou volebného systému. Volebných systémov existuje v najrôznejších podobách celý rad.
Snáď najčastejšie sa stretávame s delením volebných systémov na väčšinové a pomerové. polopomerové systémy. Medzi ne okrem iného spadajú aj systémy zmiešané, teda také, ktoré kombinujú pomerovú a väčšinovú voľbu. Každá z týchto skupín zahŕňa rad veľmi rozdielnych mechanizmov, ktoré sa na nasledujúcich riadkoch pokúsime aspoň veľmi stručne opísať.

Volebná kampaň má obyčajne presne vymedzené

Volebná kampaň má obyčajne presne vymedzené „pravidlá hry“, ktoré sú určené zákonom. Zákon vymedzuje územie (štát, región alebo sídlo), na ktorom kampaň prebieha, čas, počas ktorého prebieha, a niektoré zásady správania sa určitých spoločenských organizácií (vrátane politických subjektov) a jednotlivcov počas jej priebehu.
Z hľadiska politických subjektov je volebná kampaň ako osobitná reklamná činnosť súťažou, bojom o hlasy voličov. Súťažou je preto, že sa o hlasy voličov v demokratických krajinách uchádza vždy viacero politických subjektov. Vo volebnej kampani ide o komunikáciu politický subjekt - volič v prostredí, v ktorom sa nachádzajú súperiace politické subjekty.

Vo volebnej kampani ide predovšetkým o to, ktorý politický subjekt dokáže presvedčiť najväčší počet voličov o vhodnosti a výhodnosti ním navrhovanej cesty rozvoja krajiny, regiónu alebo sídla (mesta, obce) v budúcom volebnom období, t. j. ktorý politický subjekt dokáže vzbudiť dôveru vo svoju politiku na najbližšie volebné obdobie u najväčšieho počtu voličov.. Dôveru preto treba pokladať za kľúčový pojem volebnej kampane. Získavanie dôvery voličov musí byť cieľom každej volebnej kampane. Niektoré politické subjekty sa snažia vyvolať dôveru voličov vo volebnej kampani tým, že poukazujú na svoje minulé úspechy alebo zásluhy.

Bezprostredné riadenie činnosti týchto komisií

Bezprostredné riadenie činnosti týchto komisií a stály dozor nad ich prácou, zabezpečenie technických a organizačných podmienok pre ich prácu, spadá obvykle pod úradníkov správneho aparátu v miestach i v centre. Vrcholným orgánom , do jeho oblasti pôsobnosť uskutočnenia volieb spadá je najčastejšie ministerstvo vnútra.

Volebná kampaň

Volebná kampaň je špecifický druh reklamnej činnosti. Je to komunikačný proces medzi pôvodcom a prijímateľom reklamy. Pôvodcom reklamy sú politické subjekty (politické strany a hnutia), prijímateľom reklamy sú voliči. V tomto procese sa politické subjekty uchádzajú o priazeň a dôveru voličov s cieľom, aby im v deň volieb odovzdali svoje hlasy.
Volebná kampaň ako špecifický druh reklamnej činnosti sa skladá z nasledovných najdôležitejších prvkov:
a/ pôvodca reklamy, t. j. politický subjekt,
b/ predmet, obsah reklamy, t. j. jednak posolstvo, vízia alebo program, ponúkaný voličom, a jednak osobnosti, ktoré majú zabezpečiť a garantovať ich uskutočnenie,
c/ prostriedok reklamy, t. j. každý spôsob, forma, metóda prenosu alebo šírenia obsahu reklamy,
d/ prijímateľ reklamy, t. j. volič.

Aby však nedošlo k zneužívaniu uvedeného inštitútu

Aby však nedošlo k zneužívaniu uvedeného inštitútu, vo všetkých prípadoch sa však takáto realizácia hlasovania viaže na taxatívne stanovené prekážky osobného výkonu volebného práva.

Organizácia a priebeh volieb –všeobecne

Všeobecne voľby nemožno obmedziť len na akt hlasovania, lebo vo svojom celku predstavujú pomerne zložitý proces, pri ktorom vyvíjajú aktivitu mnohé orgány, organizácie a jednotlivci. Spoločným menovateľom ich činnosti sú kroky k zabezpečeniu prípravy a prevedenia volieb. Vzhľadom k tomu, že ide o činnosti regulované zo značnej časti právom, celý volebný proces sa vyznačuje istým systémom a je pomerne stabilný. Volebný proces ( niekedy označovaný ako aj volebný systém v širokom zmysle ) trvá radovo niekoľko týždňov, v konkrétnom prípade sa dá jeho dĺžka počítať dokonca i na mesiace. Rozpadá sa ale do rady ďalších fáz, v ktorých sú zajisťované nutné podmienky a aktivizuje sa činnosť príslušných volebných orgánov, kandidátov, ich politických strán a voličov .V tejto časti by som sa chcel predovšetkým venovať vyhláseniu volieb a volebnej kampani.

Vyhlásenie volieb

Podstatou je stanovenie termínu, v ktorom voľby prebehnú. K takémuto kroku je väčšinou oprávnená hlava štátu svojím rozhodnutím a zároveň sa tým prakticky zahajuje predvolebná kampaň. Najčastejším dôvodom vyhlásenia volieb je uplynutie funkčného

sám nezostavil, odopiera mu zákonnú ochranu a odňatím práva odovzdať vlastnú kandidátnu listinu mu idníma právo slobodnej voľby. ( Baxa, B.: Parlament a parlamentarizmus, Praha, 1924, s. 166
Filip, J.: Ústavní právo České republiky, Brno 1997, s.313

obdobia, ktoré býva z pravidla pevne zákonom stanovené. Vo formách vlády, ktoré nepoznajú inštitút zodpovednosti vlády parlamentu a kde hlava štátu nemá právo rozpustiť zákonodarný zbor, sa preto môžu voľby konať v dopredu stanovený deň. Orgány, ktoré zabezpečujú chod mechanizmu odovzdávania a sčítania hlasovacích lístkov, predtým registrujú kandidátov, zabezpečujú podmienky pre dobrý priebeh volieb, dbajú o dodržiavanie volebných zákonov a podobne sú volebné komisie.

Je taktiež vylúčené, aby volič odovzdal volebnú listinu

Je taktiež vylúčené, aby volič odovzdal volebnú listinu, ktorú sám zostavil
-V konečnom dôsledku tiež znamená, že každý štátny občan by mal byť organizovaný v niektorej politickej strane, čo však bráni základom štátoobčianskej slobody. Pojmy politická strana a volebná strana, ktorá sa zúčastňuje na voľbách, nemusia byť totožné.
-Uvedený systém prepožičiava zákonnú ochranu činiteľovi, ktorému náleží ( politickej alebo volebnej strane ), a odopiera ju tomu, koho má štát za povinnosť obhajovať. tým že núti voliča odovzdať kandidátnu listinu, ktorú sám nezostavil, odopiera mu zákonnú ochranu a odňatím práva odovzdať vlastnú kandidátnu listinu mu idním

Osobný výkon volebného práva
V súvislosti s tajnosťou hlasovania treba sa aspoň stručne zmieniť aj o otázke osobného hlasovania ako podmienky výkonu volebného práva. Väčšina štátov chápe hlasovanie vo voľbách ako osobné a neprenosné právo jednotlivca. V súvislosti s prehlbovaním demokratického chápania volieb stále viac krajín povoľuje svojim občanom voliť aj v neprítomnosti, a to rozličnými formami ( napríklad v USA, Veľká Británia, Rakúsko, Spolková republika Nemecko a Francúzsko ). Zatiaľ, čo v prvých štyroch menovaných krajinách volebné zákonodarstvo umožňuje voličom hlasovať v neprítomnosti iba listom alebo telegraficky, vo Francúzsku volebné zákony umožňujú voličovi odovzdať svoj hlas aj prostredníctvom splnomocneného zástupcu.

Pri využívaní viazaných volebných listín

Pri využívaní viazaných volebných listín majú tieto listiny úradný charakter a platia vo svojom celku. Akýkoľvek zásah voliča do ich obsahu má za následok ich neplatnosť. Sám volený akt sa teda obmedzuje na odovzdanie jednej z úradných kandidátnych listín danej politickej strany potom rozhoduje poradie, v akom boli uvedení na kandidátnej listine. Po prvýkrát bol tento systém zavedený vo Švédsku v roku 1907 a používal sa ja v Nemecku, Rakúsku a v prvej Československej republike. Oprávnene sa kritizuje ako nedostatočne demokratický.
Voľné volebné listiny umožňujú voličom vykonať v nich zmeny, a to buď v rámci kandidátnej listiny ( preferenčná voľba ), alebo aj bez ohľadu na jej obsah. Druhý z uvedených spôsobov sa označuje ako panašovanie kandidátnej listiny a umožňuje pripisovať na ňu aj nové mená.
Preferenčná voľba sa zaviedla po prvý krát v Belgicku a v súčasnosti sa uplatňuje vo viacerých európskych štátoch, ktoré uplatňujú proporcionálny volebný systém ( v Taliansku ). Panašovanie kandidátnych listín bolo možné napríklad vo Francúzsku na základe volebného zákona z roku 1919 a vo Švajčiarsku.

V zásade možno konštatovať, že napriek existujúcim rozdielnostiam v samom procese

V zásade možno konštatovať, že napriek existujúcim rozdielnostiam v samom procese hlasovania, všetky demokratické štáty nielen zakotvujú tajnosť hlasovania ako podmienku výkonu volebného práva, ale aj obligatórne vyžadujú, aby volič samostatne využil oddelený priestor a v ňom vložil svoj hlasovací lístok do príslušnej obálky. V americkom modele sa pri používaní “volebných strojov “ zakazuje prítomnosť druhej prítomnosť druhej osoby v oddelenom priestore, v ktorom sa nachádzajú.

Na nich sa uvádzajú tak kandidáti do volených federálnych orgánov, ako aj kandidáti do štátnych a miestnych orgánov ( napríklad aj sudcovia jednotlivých súdov ), čo do istej miery komplikuje orientáciu voličov.
Bohumil Baxa vo svojej práci Parlament a parlamentarizmus už v roku 1924 poukázal na tieto jeho právne nedostatky:
-Prehliada pravú podstatu volebného aktu. Voľba znamená prejav určitej politickej myšlienky a v tejto sústave sa mení na bezobsažný formálny akt odovzdania jednej z natlačených kandidátnych listín
-Bráni voličovi prejaviť vlastnú vôľu, pretože volič nemôže ( a tam kde existuje volebná povinnosť, musí ) odovzdať iba úradnú kandidátnu listinu, na ktorej zloženie nemal spravidla žiadny vplyv.

Osobitným spôsob odovzdávania hlasov

Osobitným spôsob odovzdávania hlasov predstavuje hlasovanie pomocou takzvaných ” volebných strojov ” ( uplatňuje sa v USA ). Voliči na nich vyznačujú svoju voľbu priamo do ich pamäti stlačením príslušných tlačidiel. Vo väčšine ostatných štátov sa stále hlasuje

V Taliansku je hlasovanie formálne vyhlásené za občiansku povinnosť ( článok 48. talianskej ústavy ) Formálno-právne nie je porušenie tohto ústavného ustanovenia spájané so sankciou, no v praxi sa môže účasť občana na voľbách skúmať pri jeho žiadosti o štátnu službu.
Ďalšou americkou hlasovacou špecialitou sú aj tzv. ” dlhé hlasovacie lístky ”. Názov dostali na základe skutočnosti , že často je na nich uvádzaný dlhý a pomerne neprehľadný zoznam niekoľkých desiatok kandidátov.

klasickým spôsobom, pri ktorom volič vhadzuje upravenú alebo neupravenú listinu priamo do volebnej urny. Pri proporcionálnom volebnom systéme voliči odovzdávajú svoje hlasy politickým stranám prostredníctvom ich kandidátnych listín. Ich postup pri uvedenom však nemusí byť vždy rovnaký. Rozlišujeme pritom medzi tzv. viazanými volebnými listinami a voľnými volebnými listinami.

V prevažnej väčšine štátov sa utvárajú zastupiteľské zbory priamymi voľbami

V prevažnej väčšine štátov sa utvárajú zastupiteľské zbory priamymi voľbami, hoci aj tu možno nájsť určité výnimky ( nepriamo sa v súčasnosti volí Senát, napr. vo Francúzskej republike a do prijatia XVII. dodatku v roku 1913 aj Senát v Kongrese). Okrem poslancov však v niektorých štátoch volia občania alebo zbory voliteľov aj prezidenta ( vo Francúzskej republike do roku 1962, v USA prezident a viceprezident )a v niektorých štátoch USA aj sudcov ( v Kalifornii ).Podľa môjho názoru možno za nepriamu voľbu pokladať aj voľbu prezidenta v Taliansku a Spolkovej republike Nemecko; volia ich osobitné kolégia ( Spolkové zhromaždenie SRN a parlament rozšírený o troch zástupcov z každého regiónu ( oblasti ) v Taliansku.

Tajnosť hlasovania

Skôr ako sa stručne zmienim o uplatňovaní tajnosti hlasovania, je potrebné poznamenať, že v teórii štátneho práva sa možno stretnúť s dvomi názormi na právnu povahu a výkon volebného práva.
Podľa jedného názoru, vychádzajúceho z prirodzenoprávnej teórie a jej poňatia slobody a rovnosti jednotlivca, sa volebné právo pokladá za individuálne právo občana, ktorého nemožno k jeho výkonu nejakým spôsobom prinucovať.

Podľa iného, skôr funkcionalistického prístupu k voľbám

Podľa iného, skôr funkcionalistického prístupu k voľbám a volebnému právu, ktorý sa objavil začiatkom 20.storočia, sa volebné právo a jeho výkon spája s verejnou funkciou. Na základe jeho neskoršieho rozvedenia dospeli niektorí teoretici k záveru ( G. Jellinek a C. Schmidt ), že pokiaľ je jedinec nositeľom volebného práva, je jeho povinnosťou realizovať ho v záujme ”verejného blaha”. Aj v súčasnosti niektoré krajiny charakterizujú túto povinnosť ako občiansku alebo právnu povinnosť, realizovanú v záujme štátu ( rozličné formy vyjadrenia volebnej povinnosti poznajú napríklad ústavy a volebné zákony Talianska , Grécka, Rakúska, Belgicka, Austrálie, Nového Zélandu, Turecka a Švajčiarska ). Tajnosť hlasovania, ako vyžadovanú zásadu realizácie volieb, si však nemožno zamieňať so spomínaným prístupom k volebnému právu ako občianskej povinnosti. Uvedenú povinnosť možno preto chápať iba ako povinnosť dostaviť sa do volebnej miestnosti a vykonať požadovaný úkon.
Samotné hlasovanie prebieha v jednotlivých štátoch rozličnými spôsobmi. Podľa jednotlivých volebných systémov môžeme konštatovať, že základným rozlišovacím kritériom je, či sa od voliča očakáva, že :
- upraví hlasovaciu listinu pred jej vhodením do urny,
- prihlasovaní bez akejkoľvek úpravy vyberie jednu z kandidátnych listín, ktoré mu volebná komisia predloží

Volebná aritmetika

Volebná aritmetika predstavuje mechanizmus rozdeľovania mandátov pre jednotlivých kandidátov alebo politické strany na základe dosiahnutých volebných výsledkov ( uplatňuje sa v proporcionálnom volebnom systéme ). Aj pri tejto činnosti sa môžu využívať rozličné spôsoby a metódy, pomocou ktorých možno určitým spôsobom modifikovať dosiahnuté volebné výsledky ( obmedzenia vylučujúce zo získania mandátu politické strany, ktoré napríklad nezískajú potrebné percento hlasov, rozličné mechanizmy prideľovania tzv. zvyškových mandátov, uplatňovanie metódy najväčšieho priemeru a najväčšieho zostatku a podobne ). Uvedenou problematikou sa budem zaoberať pri analýze proporcionálneho volebného systému.
Priamosť volebného práva

Priamosť volebného práva vyžaduje, aby voliči rozhodovali o tvorbe volebného orgánu ( či už voľbou jeho členov, alebo prostredníctvom straníckych kandidátnych listín ) priamo, a nie prostredníctvom voliteľov, delegátov či ďalších zástupcov.
Z dôvodov účelnosti možno od striktného vyžadovania tejto zásady upustiť, pri čom sa zachovajú ostatné demokratické volebné zásady.

-rozbíjanie geograficky skoncentrovanej

-rozbíjanie geograficky skoncentrovanej a jednotnej skupiny politickej opozície jej rozptyľovaním do viacerých volebných obvodov,

V britskom ústavnom práve sa zásada rovnosti volebného práva zaviedla až v roku 1948
Tento proces sa začal rozhodnutím sporu “Baker verzus Carr “ v roku 1962. Najvyšší súd v ňom vyslovil požiadavku, aby sa zásada rovnosti - one man one vote “ – dôsledne uplatňovala aj vo všetkých štátoch Únie ( volebné zákonodarstvo patrí v USA do kompetencie štátov ).

-spájanie politickej alebo národnostnej ( rasovej ) skupiny voličov do volebného obvodu s inou, spravidla ešte silnejšou skupinou ( utváranie menšieho počtu väčších volebných obvodov ),
-koncentrovanie ( stláčanie ) politickej opozície či menšiny. Vládnuca strana týmto geograficky sústreďuje opozíciu ( samozrejme, pokiaľ je to prakticky možné ) do čo najmenšieho počtu volebných obvodov. Výsledok sa prejavuje v menšom počte, ale vysokou väčšinou zvolených zástupcov politickej opozície ( inej menšiny v zastupiteľskom orgáne.

1948, pretože volebné zákony umožňovali študentom

1948, pretože volebné zákony umožňovali študentom v Oxforde a Cambridgi a tiež vlastníkom pôdy, aby hlasovali tak v mieste svojho bydliska , ako aj v uvedených školách či mieste svojho majetku ) .
Uplatňovanie rovnosti volebného práva sa však nevzťahuje iba na počet hlasov, ktoré majú jednotliví voliči k dispozícii, ale tiež na utváranie volebných obvodov ( volebná geometria ) a čiastočne aj na mechanizmus rozdeľovania mandátov pre jednotlivých kandidátov alebo politické strany v proporcionálnom volebnom systéme.


Volebná geometria

Volebná geometria ako súčasť rovnosti volebného práva zabezpečuje, aby jednotlivých členov zastupiteľských zborov volil v ich volebných obvodoch vždy približne rovnaký počet voličov. Všeobecne teda možno konštatovať, že volebnou geometriou označujeme proces utvárania volebných obvodov v štáte. Zjavné zneužívanie volebnej geometrie predstavovalo
( v niektorých krajinách sa tak deje aj v súčasnosti ) vytváranie volebných obvodov s rozličným počtom voličov napriek tomu, že títo v nich volili rovnaký počet poslancov
( cieľom bolo zvýhodňovať vládnucu stranu ).

V USA proces tvorby volebných obvodov

V USA proces tvorby volebných obvodov v podstate až do roku 1960 nezodpovedal zásade rovnosti ( v niektoré veľké volebné obvody zahrňovali až 4 krát viac voličov na jedného kandidáta do Snemovne reprezentantov ako iné. ). Situácia sa začala meniť až začiatkom 70-tych rokov po sérii zásadných rozhodnutí Najvyššieho súdu USA k otázke rovnosti volebného práva a problematike tvorby rovnako veľkých volebných obvodov.
Napriek uvedenému sa však v tejto krajine dodnes toleruje nelegálny proces, označovaný ako tzv. “gerrymandering “. Pod gerrymanderingom pritom rozumieme utváranie takých volebných obvodov vo väčšinovom volebnom systéme, ktoré protiprávne zvýhodňuje kandidátov väčšinových politických strán. Medzi najčastejšie využívané metódy gerrymanderingu patrí :

v Anglicku až 40% všetkého mužského obyvateľstva

v Anglicku až 40% všetkého mužského obyvateľstva a na území Rakúsko-Uhorska napríklad ešte v roku 1848 v dôsledku takýchto cenzov bolo vylúčených z výkonu volebného práva 93% až 95% všetkého obyvateľstva);
-cenzus pohlavia ( volebného zákony neumožňovali voliť ženám).
V USA bol uvedený cenzus na federálnej úrovni zrušený až XIX. dodatkom ústavy v roku 1920. Vo Francúzsku napríklad získali ženy toto právo až v roku 1945, v Taliansku v roku 1946, v Grécku v roku 1952 a v Švajčiarsku až v roku 1971 .Poslednou krajinou Európy, kde ženy dostali právo voliť a taktiež kandidovať do parlamentu bolo kniežactvo Lichtenštajnsko v roku 1986;
-rasový cenzus ( cenzus farby pleti) (volebné zákony neumožňovali voliť určitej rase- najmä čiernemu obyvateľstvu ). Rozšírený bol v minulosti najmä v USA, Južnej Amerike a Austrálii.
Prvý krok k udeleniu volebného práva pre černošské obyvateľstvo v USA predstavovalo prijatie XV. dodatku ústavy v roku 1870. Viaceré štáty v USA však takmer sto rokov odmietali čiernym obyvateľom -občanom toto právo uznať a obchádzali ako predpoklad priznania volebného práva preukázanie určitých znalostí ( najmä pri tzv. “ Bielych primárkach “ v tzv. južanských štátoch );
-vzdelanostný cenzus ( obhajoval sa ako výsledok konkrétneho úsilia, zameraného na obchádzanie zákonov zakazujúcich rasový cenzus ).

Organizátori volieb na jeho základe vyžadovali

Organizátori volieb na jeho základe vyžadovali od občanov absolvovanie testu gramotnosti ( ale aj znalosť textu ústavy a podobne) ako podmienku účasti na voľbách. Podobné praktiky sa uplatňovali koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia aj v Brazílii

Rovnosť volebného práva

Zásada rovnosti vyžaduje, aby mal každý občan štátu plne výkone volebného práva rovnaké postavenie, aby mal pri rozhodovaní jeden hlas a tento jeho hlas mal rovnakú váhu voči hlasom ostatných voličov
Táto zásada je konkrétnym vyjadrením rovného postavenia občanov v štáte, bez ohľadu na sociálne postavenie, povolanie, pôvod a podobne ( výnimka vo Veľkej Británii do roku

tento stav pretrvával v USA prakticky až do roku 1914 keď Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sporu “ Smith verzus Allwright “ vyhlásil aj tieto praktiky za protiústavné ( o stupni rasového útlaku svedčí a skutočnosť, že napríklad v roku 1940 bolo v južných štátoch registrovaných iba okolo 250 000 čiernych voličov a dva roky po uvedenom rozhodnutí, v roku 1946 ich počet stúpol na 1,4 milióna)
Samozrejme, že pokiaľ konštrukcia volených zákonov zveruje voličovi napr. dva hlasy ( SRN ), tak potom rešpektovaním uvedenej zásady predpokladá, že takéto dva hlasy budú mať po voľbách všetci oprávnení voliči.

Obmedzenie volebného práva

Obmedzenie volebného práva ( všeobecne označované ako cenzus ) mali svoj pôvod v najrozličnejších skutočnostiach. Medzi najčastejšie používané patrili :
-majetkový cenzus ( na uznanie volebného práva musel občan vlastniť určitý majetok a toto vlastníctvo musel aj požadovaným spôsobom pri registrácii preukázať);
- daňový cenzus ( na uznanie volebného práva musel občan byť platiteľom ročne minimálne stanovenej dane ) nazývaný tiež “daň z hlavy “ alebo “volebná daň “ v Spojených štátoch amerických sa okolo roku 1880 z uvedených dôvodov nemohlo zúčastniť na voľbách 14 % všetkého mužského obyvateľstva bielej pleti ( otroctvo bolo zrušené až XIII. dodatkom americkej ústavy z roku 1868 ), približne v tom istom čase nemohlo voliť

Aktívne volebné právo je v súčasnosti v prevažnej väčšine štátov viazané na dosiahnutie 18 rokov veku, pričom v niektorých sa uvažuje aj o znížení tejto hranice.
Spravidla sa viaže na dosiahnutie vyššieho veku a jeho úprava nie je v jednotlivých štátoch vždy rovnaká; v USA sa napríklad v zmysle ústavy vyžaduje vek 25 rokov pre pasívne volebné právo do Snemovne Reprezentantov a 30 rokov do Senátu, v Spolkovej republike Nemecko sa vyžaduje dosiahnutie 25 rokov do Spolkového snemu apodobne

Zásady ( princípy ) volebného práva

Základné zásady, na ktorých sa realizuje volebné právo, sú v súčasnosti vyjadrené v prevažnej väčšine ústav demokratických štátov. Môžeme ich definovať ako medzinárodným spoločenstvom uznané a demokratickými štátmi rešpektované procesné postupy realizácie zastupiteľskej demokracie. Medzi všeobecne uznané zásady volebného práva patrí jeho všeobecnosť, rovnosť a priamosť, spájaná s tajnosťou hlasovania.

Všeobecnosť volebného práva

Všeobecnosťou volebného práva rozumieme právo všetkých občanov daného štátu, ktorí dosiahli ústavou stanovenú vekovú hranicu, aby:
- svojím hlasom spolurozhodovali o tvorbe jeho zastupiteľských orgánov ( aktívne volebné právo ) ,
- mali možnosť uchádzať sa o zvolenie za člena niektorého z takto utváraných orgánov ( pasívne volebné právo )
Pre vývoj inštitútu všeobecnosti volebného práva je charakteristické, že jeho zavádzanie v jednotlivých štátoch vlastne odstraňovalo rozdeľovanie ich občanov na tzv. plnoprávnych alebo “aktívnych“, ktorým sa od buržoáznodemokratických štátov niektoré práva z najrozličnejších dôvodov nepriznávali.

Úvod

Voľby

V súvislosti s nastoľovaním princípu suverenity ľudu, ktorý v priebehu 18.storočia nahrádzal monarchistický princíp suverenity panovníka, vynárala sa čoraz nástojčivejšie otázka najvhodnejších foriem jeho realizácie. Popri priamej demokracii, ktorá predstavovala priame rozhodovanie ľudu o“ veciach verejných“ ( jej zástancom bol napríklad aj J.J.Rousseau svojím modelom priamej “plebiscitnej demokracie”) sa však s rozvojom parlamentarizmu začala čoraz viac presadzovať pluralitná spoločnosť, ktorá si zvolila zastupiteľskú demokraciu s volenými orgánmi, reprezentujúcimi občanov.
Problematika výberu zástupcov ľudu je však vo svojej podstate stará ako ľudská spoločnosť. Otázka, podľa akých kritérií a akým spôsobom vybrať tých, ktorí by mali reprezentovať väčšinu či menšiu komunitu, oblasť, či dokonca celý národ, sa v historickom vývoji menila v závislosti od celého radu vnútorných i vonkajších faktorov jednotlivých štátov. Možno tiež konštatovať, že proces hľadania optimálnej formy nie je ukončený dodnes.

Dôkazom uvedeného je existencia rozličných spôsobov a metód

Dôkazom uvedeného je existencia rozličných spôsobov a metód, ktorými občania vyberajú svojich zástupcov (reprezentantov) tak do miestnych zastupiteľských orgánov , ako aj do celoštátnych parlamentov či iných ústredných orgánov. Význam volieb v súčasnosti podčiarkuje fakt, že sa od nich odvodzuje nielen zloženie zastupiteľských zborov, ale aj činnosť poslancov a reprezentantov jednotlivých štátov a od nich v konečnom dôsledku závisí, akými formami a metódami sa v danom štáte môže realizovať záujem jednotlivého občana, skupiny občanov či celého národa.
Vo svojej podstate cieľom volieb by malo byť nielen utváranie predpokladov na konštituovanie takých zastupiteľských zborov, ktoré odzrkadľujú a vyjadrujú rozloženie politických síl, smerov a záujmov spoločnosti, ale zároveň aj pomáhať formovaniu takej politickej atmosféry, v ktorej bude možné slobodne vyjadrovať politické záujmy jej členov v rozhodovaní každého zastupiteľského zboru, a to bez ohľadu na to, či ide o orgán na najvyššej alebo iba miestnej úrovni. Jadrom takto chápaného politického pluralizmu je prístup k spoločnosti ako k otvorenému systému, v ktorom existuje možnosť uplatňovania záujmov viacerých skupín ( pluralita ), pričom sa – abstraktne vyjadrené- pokladajú za rovnoprávne pri presadzovaní vlastných záujmov v pokojnej konfrontácii so záujmami iných skupín.

Obsah

Systémy pomerového zastúpenia 16
Listinné pomerové systémy (List PR) 17
Veľkosť obvodov 17
Volebné formuly 17
Volebné kvóty 18
Metódy pre prideľovanie zvyšných mandátov 18
Volební delitelia 19
Uzatváracia klauzula, kvórum 19
Počet úrovní volebných obvodov, počet skrutínií a ich charakter 20
Zvyškové mandáty zo zvyškových hlasov 20
Kompenzačné mandáty 21
Jednomenné prenosné hlasovanie (STV) 21
Polopomerové volebné systémy 21
Vymedzenie zmiešaného volebného systému 22
Zmiešaný volebný systém - subkategória ostatných volebných typov 22
Záver 24
Použitá literatúra 25

Obsah

Obsah 2
Úvod 3
Voľby 4
Zásady ( princípy ) volebného práva 5
Všeobecnosť volebného práva 5
Rovnosť volebného práva 6
Volebná geometria 7
Volebná aritmetika 8
Priamosť volebného práva 8
Tajnosť hlasovania 9
Osobný výkon volebného práva 11
Organizácia a priebeh volieb –všeobecne 11
Vyhlásenie volieb 11
Volebná kampaň 12
Stručný prehľad volebných systémov 13
Väčšinové systémy 13
Relatívne väčšinové systémy 14
Absolútne väčšinové systémy 14
Dvojkolové väčšinové systémy (TRS) 15
Alternatívne hlasovanie (AV) 16

Univerzita Komenského

Univerzita Komenského
Právnická fakulta
Katedra štátneho práva




Voľby a volebný systém
(seminárna práca)



Školský rok: 2006/2007
Semester: zimný
Predmet: Ústavné právo 1.
Meno: Samuel Mochňacký
Ročník: 2.
Skupina: 12.

individuálne právne akty sú rozhodnutia /rozsudky, uznesenia

individuálne právne akty sú rozhodnutia /rozsudky, uznesenia,/, ktoré sa vzťahujú na konkrétnych ľudí, alebo organizácie; tieto sú
• deklaratorné individuálne právne akty – právny stav nemenia, iba ho deklarujú /napr. rodný list, štát. obč./,
• konštitutívne individuálne právne akty – sú právne akty meniace právny stav, pôsobiace od okamihu vydania do budúcnosti.
normatívne právne akty (NPA) – vzťahujú sa na neurčitý počet osôb, nie sú individuálne adresné
Podstatou je, že sú n o r m o u .
Aplikáciu práva môžeme členiť na .
 rozhodovanie sporov súdmi a mimosúdne,
 ukladanie trestov,
 vydávanie – správnych aktov, úradných osvedčení
- aktov kontroly, dohľadu a dozoru.

Proces aplikácie práva pozostáva z etáp :

-začatie konania /najčastejšie podanie návrhu na súd a vytýčenie pojednávania/,
-dokazovanie /pojednávanie pred súdom, výsluch svedkov, znalcov, ....,
-rozhodnutie /vydanie rozsudku/
-výkon rozhodnutia /exekúcia napr. zrážkou z platu/,
ak strana, ktorá spor prehrala rozhodnutie neplní, môže úspešná strana podať žiadosť o exekúciu = použitie štátneho donútenia – výkon rozhodnutia.

najvyššieho súdu

v. najvyššieho súdu – je jeden z najdôležitejších druhov súdneho výkladu, zverejňuje sa v zbierkach rozhodnutí NS. Stanoviská nie sú všeobecne záväzné, i keď majú vysokú právnu relevanciu; plnia funkciu prameňov sudcovského práva, ktoré zaväzuje de facto, nie de iure,
v. orgánov aplikácie práva – zaväzuje len v konkrétnej veci a je obsiahnutý vo výrokovej časti rozhodnutia,
interný organizačný v.- podáva UOŠS, či iného /napr. verejnoprávnej inštit./ orgánu vo forme organizačných aktov, nazývané pokyn, smernica,.. ; nieje právne záväzný,
doktrinálny v.- vydáva ho vychádzajúc z vedeckého poznania P veda formou publikácii, VŠ skrípt - nie je právne záväzný.
Použitie /aplikácia/ práva
-v užšom zmysle rozumieme právom upravený postup a činnosť orgánov s príslušnou právomocou, ktorého cieľom je vydávanie individuálnych právnych aktov
-v širšom zmysle a iným spôsobom používajú občania, skupiny občanov, štáty či medzinárodné organizácie,

11.Hermeneutika a interpretácia /výklad/ práva

Právo je vyjadrované slovami a vetami, ktoré majú podobu normatívnych slov a normatívnych viet,
Hermenautika náuka, ktorá sa zaoberá iterpretáciou . Je zistením, či objasnením významu PN, ktoré osobitným jazykom, P terminológiou, upravujú určité druhy spoločenských vzťahov,
Metódy výkladu
- gramatická – zahrňuje pravidlá gramatiky, stylistiky,..
- logická – predstavuje použitie logických metód, napr. dôkaz opaku,
- systematická ( výkl. sa vykon. v kontexte s ostatnými ustanoveniami PN)
- historická ( znamenajúca proces vzniku normy, porov. so staršími, ..)
Druhy výkladu :
podľa subjektu /t.j. kto vykladá/ :
legálny – je všeobecne právne záväzný, výklad robí org., ktorému Ústava SR túto právomoc zverila /Ústavný súd/,
autentický – je výklad normy štát.orgá., ktorý ju prijal, má rozmanité formy a podľa toho ho možno považovať za všeobecne právne záväzný /je záväzný len vtedy, keď je súčasťou NPA/ ako je tomu pri dôvodovej správe v úplnom znení,

Podľa stupňa ich právnej sily :

1. NR SR prijíma Ústavu, ústavné zákony a zákony a vyslovuje súhlas s ratifikáciou urč. druhov medzinárodných zmlúv,
2. Obč. rozhodujú formou priamej demokracie(referenda) so silou ústavného zákona, alebo zákona,
3. Vláda SR prijíma nariadenia vlády na zákl. generálnej delegácie Ústavou SR = iba v medziach zákona,
4. ministerstvá a ostatné ÚOŠS, prijímajú vyhlášky, výnosy, opatrenia
5. občania na miestnej úrovni – rozhodujú vo forme priamej demokracie – v referende
6. orgány verejnej správy
• orgány miestnej samosprávy – prijímajú všeobecne záväzné nariadenia,
• miestne orgány štátnej správy – prijímajú všeobecne záväz. správne nariadenia.

10.Tvorba práva

„rozumieme činnosť štátnych orgánov, ktorej výsledkom je existencia právnych noriem, platných v štáte“.
-vo väčšine štátov kontinentálneho, ale aj angloamerického PS je upravená rekogničnou normou, táto určuje rezultatívnu stránku /obsahové náležitosti/ a jednak procedurálnu stránku tvorby práva.
- v SR sa rekogničná norma nachádza najmä :
 v Ústave SR č. 460/1992 Zb. čl. 120 123.
 v zák. č. 437/1990 Zb. o organiz. ministers. a ostat. ÚOŠS
 v zák. č.1/1993 Z.z. o zbierke zákonov,
 v zák. č. 481/1991 Zb. o obecnom zriadení
- primárne právne akty /nižšie 1, 2, 3/
právne normy prvýkrát, orginálne,
- sekundárne – vykonávacie /nižšie 4, 5, 6/ PN prijímané na zákl. zákona a k realizácii.

Svetové právne systémy

Vnútroštátne právne poriadky určitých skupín štátov majú spoločné
znaky, sú si blízke. Príčinou toho je ich spoločný alebo podobný historický vývoj, geopolitické zaradenie a kultúrne pozadie.
kontinentálny /európsky/ PS: P tvorené zhora, od štátu ako pozitívne P
- zákonz, ako hlavný prameň práva, prijímajú zákonodarné orgány,
- právne predpisy odvodené od zákonov, prijímajú výkonné orgány štátu, vláda a ministerstvá,
- prameňom práva je zákon, ako normatív. právny akt, ako výsledok normotvornej činnosti štátneho orgánu,
angloamerický právny systém: je to právo tvorené zdola, prostredníctvom súdnych a administratívnych rozhodnutí „precedentov“, ktorých
odôvodnenie je všeobecne záväzné v závislosti na stupni súdu, ktorý rozhodoval. Prameňom P je precedent, ako produkt normotvornej činnosti súdov, ktorý právo „nachádzajú“,
ďalšie /náboženskofilozofické PS: islamské, hinduistické a budhistické P
-zákl. črtou je, že náboženské knihy /normy/ sa stotožňujú s právom.

Právo EU –Medzinár. zml., ktoré sú primárnym P konštutujúcim EÚ.

- Zmluva o založení ES uhlia a ocele z roku 1951,
- Zmluva o založení EHS z roku 1957,
- Zmluva o založení ES pre atómovú energiu /Euroatom / z r. 1957,
-Dohoda o postupnom zrušení kontrol na spoloč. hraniciach z r. 1985 /Schengenská dohoda/,, Jednotný Európsky akt z r. 1986, ...
P /legislatívne a normatívne/ akty inštitúcii EU sú sekundárnym právom /Rady, Komisie, Parlamentu/. Sú nimi:
 Nariadenia a všeobecné rozhodnutia,
 Smernice a odporúčania,
 Individuálne rozhodnutia,
 Odporúčania a stanoviská.
Právne poriadky štátov EÚ sa unifikujú /zjednocujú s právom EÚ. Aproximácia /zbližovanie/, resp. neodporovateľnosť poskytuje možnosť variability právnych úprav členských štátov EÚ

d) Účinnosť právnej normy

-Generálnym ustanovením /klauzulou/ viď zák. č.1/1993 § 3 t.j. 15-tym dňom po ich vyhlásení v Z.Z.
-alebo dňom uvedeným v príslušnom normatívnom právnom akte,
-doba medzi dňom plat. a účin. normy sa nazýva legisvakačná leh.
slúži na to, aby po zverejnení normy sa s ňou všetci mohl oboznámiť,
- medzinárodná zmluva – nehovoríme o účinnosti Po nadobudnutí účinnosti právna norma začína žiť.
e) Zánik platnosti právnej normy
f) Pôsobnosť právnej normy
územná /teritoriálna/ - pre SR platí, že slov. právna norma reguluje právne vzťahy na území SR,
osobná – platí, že slov. právna norma sa vzťahuje na všetkých obyv. v SR
výnimky :diplomatické výsady a imunity (u výsad t.j. nadštandart. rozsah práv,) u imunity – podštandart právnych povinností,
časová – odo dňa účinnosti reguluje právna norma právne vzťahy
retroaktivita spätná účinnosť zakázaná v trestnom práve

9.Členenie práva

-pozitívne a prirodzené, :
Verejné právo – upravuje vzťahy týkajúce sa verej.záujmu,
-ide o vzťahy nadradenosti a podradenosti,
-patria sem odvetvia : úst. Právo, správne P, finan.P. medzinár.verejné, trestné P, časť cirk. Pa P životného prostredia.
Súkromné právo – upravuje vzťahy týkajúce sa záujmov
jednot.al. sk., Ide o vzťahy rovnosti subjektov (občianské, obchodné, pracovné, rodinné, medzinár. právo súkromné, časť cirkev.)
Hmotneprávna norma ide vždy o odpoveď na OT : č o
Procesná norma ide vždy o odpoveď na OT : a k o , t.j. postup pri uplatňovaní hmotného práva akým spôsobom sa môže právo uplatniť.
Vnútroštát. /pozitívne/ P je systém normatívnych a individuálnych právnych aktov, tvoriacich P poriadok daného štátu.
Medzinár. P upravuje vzáj. vzť. medzi štátmi alebo medzinár. org.

Legislatívny proces

a) Návrh právnej normy
Najviacej návrhov PN /normatívnych právnych aktov/ predkladajú ministerstvá a ďalšie ústredné orgány štátnej správy.
-minister.návrh je prísluš. ministrom predl. do legislat. rady vlády, kde je konzultovaný, následne ho prerokováva vláda ako kolektívny orgán,
-po jeho schválení sa predkladá do NR SR
 do príslušného výboru NR a legislatívneho výboru NR,
 po odsúhlasení sa predkladá do pléna.
b) Prijatie právnej normy
-právna norma v SR je prijatá jej schválením v NR SR,
-medzi. zml.sa uzatvárajú spôsobom uvedeným priamo v zmluve.
c) Platnosť právnej normy
-právna norma v SR je prijatá dňom uverejnenia v Zb.z. v SR
-v Zb.je jej pridelené porad. č., event. čiastka v ktorej sa nachádza,
tým sa stáva súčasťou právneho poriadku SR (výnimka medz. zml.)

Trigonometrická teória

Trigonometrická teória /prístup/.hypotéza, dispozícia, sankcia.
-Väčšina právnych noriem má zdvojenú štruktúru t.j. dvojice hypotéz a dispozícii.
- Prvá dvojica – primárna hypotéza a primárna dispozícia
- Druhá dvojica – sekundárna hypotéza a sek. dispozícia
- v našom prípade – primár. hypotézu a primár. dispozíciu, viď hore – ak vodič vedie vozidlo v meste, je povinný ísť určitou max. rýchlosťou,
- nedodržanie primár. dispozície zakladá právnu zodpovednosť
t.j. ak nastane sekundár. hypotéza /prekročenie rýchlosti/ nastupuje sekundárna dispozícia /t.j. musí niečo konať = zaplatiť pokutu/,
inak v prípade nesplnenej primárnej povinnosti uloženej právnou normou, nastupuje sekundár. P povinnosť nazvaná sankcia.
Treba rozlišovať medzi
• právnou normou ako uceleným pravidlom správania a
• u s t a n o v e n í m určitého právneho predpisu, spravidla číselné označenie, paragraf /§/.

Forma vlády:

- monarchie /dedičná a doživotná funkcia monarchu/
- republiky /volená a dočasná funkcia hlavy štátu
Územnosprávne členenie
- unitárny /jednotný/ štát ( zložený štát-feder., reálna únia, novodobé únie)
- zväz štátov – konfed. (personálna únia, medzišť. spojenia –OSN, nadštátne spoj. EU)
štátny režim – rozoznávame najmä demokr. a nedemokr. formy.

8. Právna norma
ŠtruktúraPN: prvkami tejto štruktúry sú hypotéza a dispozícia
napríklad : právna norma vo Vyhláške MV o premávke na pozemných komunikáciach ustanovuje povinnosť vodičom dodržiavať určitú rýchlosť v obci ( vodičovi, kt.túto rýchlosť prekročí, môže byť uložená pokuta)
hypotéza – je predpoklad, že existuje určitá skutočnosť /stav, konanie niekoho, nejaká okolnosť...(právna norma ustanoví predpoklad, že vodič vedie v meste vozidlo) Za predpokladu, že nastane skutočnosť opísaná v hypot. práv. nor. právna norma dáva
dispozíciu, ako sa treba v takej situácii správať /zákaz, príkaz alebo dovolenie/ teda právne p r a v i d l o správania – vyhláška ukladá vodičovi povinnosť ísť max. rýchlosťou, resp. zákaz ísť rýchlejšie.

Vlasnosti /znaky/ štátu

1. stále obyvateľstvo – nieje limitovaný počtom obyvateľov ani či obyvatelia sú, či nie su občanmi.
2. definované územie, na ktorom sa uplatňuje štátna moc
3. štátna moc
• uskutočňuje sa prostredníctvom politických práv občanov štátu,
• občan – kto spĺňa náležitosti statusu občan,
• ostatní trvalo usadení ľudia sú obyvatelia.
4. suverenita
• vonkajšia – t.j. nezávislosť voči cudzím štátom,
• vnútorná – t.j. jeho výlučnosť právomoci vo vzťahu k spoločnosti na svojom území.
5. Uznanie štátu inými štátmi a nadviazanie dipl. stykov
Štáty existujú v určitých formách Kritéria pre zistenie formy štátu sú

e) Vzťah práva a politiky

-Politika = činnosť, ktorej obsahom je presadzovanie mocenských, ekonomických, sociálnych a kultúrnych záujmov skupín v štáte.
-Politický režim = metóda uskutočňovania politiky
-Demokracia – preložené ako vláda ľudu,,ako forma vlády, od nej sa napĺňajú predpoklady práv. štátu,
výkon demokracie uskutočňovaný – nepriamo( prostredn. volených zástupcov), priamo (prostredn.refer. alebo plebiscitu /ľudové hlasovanie/ k akejkoľvek otázke,
- politici môžu /mali by/robiť v súlade s práv. normami
3.Právo a štát
Š t á t
Ako otvorený systém suverénnych politicko-mocensko-riadiacich orgánov a inštitúcii, ktorý riadi spoločnosť predovšetkým prostredníctvom práva,
pojem právny štát = štát vyznačujúci sa vládou práva
= právo zaväzuje aj jeho tvorcu, právomoc vlády je
dostatočne obmedzená v prospech občanov,
-spoločnosť je širším a kvalitatívne odlišným pojmom, platí štát slúži spoločnosti a nie naopak.

Teória spoločenskej zml.t.j. ľudia

Teória spoločenskej zml.t.j. ľudia odovzdávajú časť svojej slobody skupine iných ľudí, platí : štát môže konať voči obč. len tak, ako mu to dovoľuje právo, občan môže konať všetko, čo mu P nezakazuje.
c) Vzťah práva a rovnosti model rovnosti predstavuje: -rovnosť východísk a možností, sloboda rozvoje, rozdielnosť výsl., rozumné zmierň.výsledkov,
- v rovnosti platí princíp: -zákaz diskriminácie, rovnosť pred zák.
d) Vzťah práva a spravodlivosti
-Spravodlivosť /v práv. zmysle/ sa rozumie primeraná distribúcia hodnôt limitovaných v ich existencii .Aristoteles – rozhodujúca sprav. /rozdeľovať hodnoty podľa zásluh/vyrovnávacia spravodl. /ak došlo k nerovnováhe rozdelov. spravodlivosti/, štát by mal nežiaduci stav napraviť.

2.Vzťah práva a niektorých kategórii

a) Vzťah práva, morálky a mravnosti
-morálka je subjektívny vzťah svedomia jednotlivca k jeho vlastnému konaniu,
-mravnosť je objektívny vzťah určitého zmýšľania a konania k hodnotám /k ochrane týchto hodnôt/,
-právne pravidlá sa vzťahujú na vonkajšie prejavy správania
• p. reguluje konanie človeka, nie jeho zmýšľanie
• nemožno stanoviť, aby štát presadzoval morál. správ. ľudí prostred. práva = nesloboda
-v morálke vládne skutočnosť jej slobodného prijatia,
-v práve vládne povinnosť správať sa ustanoveným spôsobom.
b) Vzťah práva a slobody
- právo je prostriedkom donútenia, súčasne aj prostriedkom obmedzenia donútenia /také, ktoré nie je spravodlivé/,
- súčasťou hu. vzťahu sú aj ľudské práva (sú neoddeliteľné od človeka,chápanie ľudských práv sa vyvíjalo v tzv. generáciách)
1. generácia /50-60 roky/ predstavovala občianske a politické práva,
2. generácia – ekonomické, sociálne a kultúrne práva
3. generácia – súčasná, je v znamení s právom na solidaritu
- predstavuje napr. právo na životné prostredie.

Cieľ práva - je ochrana a rozvoj človeka,

- právo by malo regulovať správ. ľudí tak, aby si navz. neškodili, malo by chrániť hodnoty, ktoré pôsobia v smere rozvoja človeka
Bezprávie - je opakom právneho stavu v spoločnosti,
Zákonné – je stav nespravodl., ktorý spôsobuje samotný zák. platí, že právo je na území bezprávím, ak väčšina práv.noriem spôsobuje bezprávie
Nezák. bezprávie je stav spôsobený porušovaním spravodl. zák.
(sviečková demonštrácia v marci 1988 na Hviezdoslavovom nám. V Blave,Zhromaždenie, vopred ohlásené, cca 5 tis. os., kt. v tichosti sviečkami dávali verejnej moci svoju nespok. s poruš. ľud.práv)
Platný zákon umožňoval rozháňať i pokojne stojacich ľudí
Nezákonné bezprávie - polícia ľudí iba nerozháňala, ale naopak, sústreďovala ich násilím do uzavretých skupín, kde proti ním tvrdo zakročila a spôsobila im zranenia.
Z myšlienky, nespravodl. právo nie je právo, vznikli myš. nenási. odp. proti pozit. právu /tzv. civilnou neposlušnosťou /M.L.King, Ghandi/ a násilného odp. p. na odpor-čl. 32 Úst. SR č. 460/1992 Zb.

Súčasne zaručuje svojimi prostriedkami dodržiavanie práva

Súčasne zaručuje svojimi prostriedkami dodržiavanie práva = vynútiť jeho dodržiavanie.
- subjektívne právo = právo konkrétnej osoby na niečo, čo jej patrí,
- objektívne právo = súhrn právnych noriem
- ďalej sa právo člení: pozitívne právo – ako právne normy tvorené alebo použité štátom, prirodzené právo – ako právne normy rozpoznateľné rozumom a svedomím človeka, ako základná norma, ktorú by mal rešpektovať každý tvorca práva.
Základné právne koncepcie
 Právny pozitivizmus
-jeho zákl.východiskom je, že zákl. práv. norma je výlučne časťou pozit. tvorí, mení sa a zaniká ako výsledok politickej vôle,
- ide o ústavu štátu – platný ústavný dokument,
- aj ako norma pr..historicky sa vyvíjajúca sa a odrážajúca myslenie generácii života a spoloč. vzťahov.
-používali ho autoritatívne režimy
-legalizácia rasizmu
-potlačenie nepriateľa, myšlienka absolut. vlády bez rešpekt. väčšiny

 Právny jusnaturalizmus

- zákl. norma nie je časťou pozit.práva tvoreného ako výsledok polit. vôle, ale naopak pozit. právo je len organickou súčasťou zákl.normy,
- zákl. norma sa netvorí ako výsl. polit. vôle, ale spoznáva sa prirodzenými schopnosťami rozumu, je prirodzeným právom,
Pozitívnu normu – z hľadiska dejín vývoja definovali :
-Sokrates, Platon, Aristoteles, princípy prirodzených práv /človek sa rodí slobodný/,
-Augustín Aurélius – ako súlad s podm. života ľudstva nespravodlivé právo podľa neho nieje právo,
-Tomáš Akvinský-ako nor. zabezp.všeobec.dobro, ako večný zákon, ako absol. norma ustano.Boho,
-Kant – ako rozvoj osoby v moralite/vzťah svedomia ku správaniu sa človeka a mravnosti,
-Hegel – ako svetového ducha, ktorý vládne platí, že všetko právne záväzné by malo byť mravné, ale nie všetko mravné môže byť právne záväzné = vzťah práva a morálky,
- Moc v štáte dosahujú určité spoločenské sk. prostred.volieb, pre ktoré stanovuje právo pravidlá súťaže, po získaní moci by malo už ísť len o zabezpečovanie normál. funkcii štátu,

1.Právo ako jav

Verejná autorita – vzniká v ľud.spol. , kde sa určitá sk. ľudí stáva autoritou pre ostatných a určuje im všeobecne záväzné pravidlá, ustanovuje normy správania ( ľudia sa zriekajú určitej časti vlastnej slobody a sk. osôb spravujúcich spoloč. odovzd.právo určiť pravidlá)
- uved. sk. osôb bude mať na vymedzenom území určitú mieru moci konať v jej mene, ale i proti jednotlivcovi,
- verejná autorita bude mať prostriedky pre výkon moci = š t á t.
Spoločnosť sa zrieka časti svojej slobody a odovzdáva ju verejnej moci spravidla dobrovoľne, pretože ľudia si uvedomujú, že bez pravidiel sa ich život stáva ohrozený a neistý. Táto predstava sa spája s pojmom „spoloč. zmluva“- ústava štátu.
Právo- súhrn právnych noriem
Určitý druh správania sa stáva normou. Tak poznáme normy etické, estetické, náboženské, technické, ...
monizmus práva – jedno právo v štáte.
Štát stanovuje v akej forme právo existuje, aby bolo možné určiť čo je právo.