Podľa iného, skôr funkcionalistického prístupu k voľbám a volebnému právu, ktorý sa objavil začiatkom 20.storočia, sa volebné právo a jeho výkon spája s verejnou funkciou. Na základe jeho neskoršieho rozvedenia dospeli niektorí teoretici k záveru ( G. Jellinek a C. Schmidt ), že pokiaľ je jedinec nositeľom volebného práva, je jeho povinnosťou realizovať ho v záujme ”verejného blaha”. Aj v súčasnosti niektoré krajiny charakterizujú túto povinnosť ako občiansku alebo právnu povinnosť, realizovanú v záujme štátu ( rozličné formy vyjadrenia volebnej povinnosti poznajú napríklad ústavy a volebné zákony Talianska , Grécka, Rakúska, Belgicka, Austrálie, Nového Zélandu, Turecka a Švajčiarska ). Tajnosť hlasovania, ako vyžadovanú zásadu realizácie volieb, si však nemožno zamieňať so spomínaným prístupom k volebnému právu ako občianskej povinnosti. Uvedenú povinnosť možno preto chápať iba ako povinnosť dostaviť sa do volebnej miestnosti a vykonať požadovaný úkon.
Samotné hlasovanie prebieha v jednotlivých štátoch rozličnými spôsobmi. Podľa jednotlivých volebných systémov môžeme konštatovať, že základným rozlišovacím kritériom je, či sa od voliča očakáva, že :
- upraví hlasovaciu listinu pred jej vhodením do urny,
- prihlasovaní bez akejkoľvek úpravy vyberie jednu z kandidátnych listín, ktoré mu volebná komisia predloží
Žádné komentáře:
Okomentovat