Na tieto normy nadväzoval celý rad právnych predpisov upravujúcich činnosť peňažných ústavov (napr. zákon č.302/1920 Zb. z. a n., ktorým sa upravujú právne pomery sporiteľní). Tieto právne predpisy predvojnového obdobia vymedzovali pojem bánk a bankárov a upravovali jednotlivé druhy bankových obchodov (lombardný, hypotékový, clearingový, komisionársky, depozitný a pod.). Viaceré právne predpisy z oblasti bankového práva upravovali tiež právne pomery jednotlivých foriem bánk, záložne a sporiteľne, a osobitne aj činnosť ceduľovej banky.
Kontinuita vývoja bankového práva bola prerušená začiatkom 50. rokov a tento stav trval až do konca rokov osemdesiatych. Pravda, sporadicky sa objavovali názory vyjadrujúce životnosť a potrebu bankového práva. Tu možno spomenúť prof. B. Spáčila, ktorého monografia “Teorie finančního práva” z r.1960 bola svojho času ojedinelým pokusom o reštauráciu bankového práva. Nie je bez zaujímavosti, že v tých rokoch jedine v Poľsku – spomedzi ostatných krajín RVHP – nebol vývoj bankového práva prerušený a bankové právo bolo chápané ako samostatné odvetvie právneho poriadku, prípadne nanajvýš ako relatívne samostatné pododvetvie finančného práva (takto oscilujú práce napr. M. Weralského a J. Jaskiewiczovej).
Žádné komentáře:
Okomentovat