Po vzniku ČSR jestvovali na území nového štátu dva typy peňažných ústavov, ktoré mali vo svojom názve slovo “sporiteľňa”. Kým v Čechách, na Morave a v Sliezsku to boli všeužitočné sporiteľne fungujúce na základe rakúskeho sporiteľničného regulatívu z roku 1844, na Slovensku tieto peňažné ústavy sporiteľňami v pravom slova zmysle neboli. Preto sa pristúpilo k vytvoreniu “komunálnych sporiteľní” podľa zákona o sporiteľniach č.302 Zb. zo dňa 14. apríla 1920. Do roku 1933 tak vzniklo na Slovensku 10 samostatných sporiteľní a 9 filiálok. Ďalšie samostatné sporiteľne sa zakladali až po viac ako päťročnej prestávke. Vojnové pomery však nedovoľovali realizovať rozsiahle zámery Zväzu slovenských sporiteľní a tak v roku 1945 bolo na Slovensku iba 20 samostatných sporiteľní – najväčšou bola Mestská sporiteľňa v Bratislave. Dôležité však bolo, že sa vyprofilovali ako samostatný typ peňažných ústavov a napomáhali rozširovať myšlienku sporivosti občanov organizovaním rozličných foriem výchovno-propagačnej činnosti.
Po skončení druhej svetovej vojny boli dekrétom prezidenta republiky č.102 zo dňa 24.10.1945 znárodnené banky a poisťovne a zmenili sa na národné podniky. Ľudové peňažné ústavy si však až do roku 1948 ponechali pôvodnú podobu, sporiteľne sa uvádzali osobitne ako peňažné ústavy s verejnými úlohami.
Žádné komentáře:
Okomentovat