U nás sa v tom čase bankové právo chápalo ako určitý buržoázny relikt, a vychádzalo sa pritom z častého konštatovania, že v prípade bankového práva nie je možné hovoriť o samostatnom právnom odvetví, ale že ide iba o účelové zoskupenie právnych noriem, často patriacich do iných odvetví (napr. občianskeho, správneho, hospodárskeho a pod.).
Vo väčšine vyspelých štátov kontinuita vývoja bankového práva prerušená nebola. Výsledkom bola vnútorná diferenciácia na bankové právo ústredných (ceduľových) bánk a bankové právo obchodných bánk, ktoré je často súčasťou obchodného práva.
Všeobecne platí, že bankové právo sa nezaoberá menovými otázkami a predmetom jeho úpravy je najmä postavenie jednotlivých článkov bankovej sústavy, či už ide o ceduľovú (emisnú) banku alebo o banky komerčné (obchodné). Väčšina právnych poriadkov krajín Európskej únie v tomto smere výrazne diferencuje, pričom pod pojmom bankového práva zaraďuje najmä otázky postavenia komerčných (alebo obchodných) bánk, vzťahov týchto bánk a ich klientely, vedenia bankových účtov a spôsoby vyrovnávania vnútroštátnych platobných záväzkov. Patrí sem aj právna úprava jednotlivých foriem platobného styku. V širšom ponímaní možno sem zaradiť aj právnu úpravu zmeniek a šekov, zabezpečenia platieb a jednotlivé formy garancií.
Žádné komentáře:
Okomentovat